Kapitola 1. Prekvapenie
15. 12. 2007
Stála som ako prikovaná a stratila som reč. Pozrela som smerom k Arthámiel, čakajúc že povie že je to len hlúpy žart, ako vždy keď sa niečo črtalo. Prechádzala som pohľadom z mamy na ňu. Nič. Neprichádzali nijaké slová. Arthámiel sa dívala do zeme. ,,Vedela si to?" To jediné sa mi vydralo zo stiahnutého hrdla. ,,Nie." Povedala Arthy a prvý raz sa odvážila na mňa pozrieť. Naše pohľady sa stretli. No teraz sme sa nezasmiali. To sa nám stalo asi prvý krát v živote. Nie. Prvý krát nie. Okrem toho ešte raz. No teraz sme na seba nemo čumeli a nebyť tejto situácie, tak by sme sa určite smiali. Mama nevedela čo povedať. Nakoniec ticho prerušila Arthámiel: ,,Idem do izby." A hneď aj šla. Ja som išla za ňou. Bola to naša izba. Spoločná. Zavrela som dvere a hodila som sa na posteľ. Bolo to celé také čudné. Nemali sme čo povedať. Po 11-tich rokoch mal prísť náš otec. Náš otec, ktorého sme ešte nevideli. ,,Ja tomu nedokážem uveriť." Povedala som.
,,Ja tiež nie. Ale tento krát to už nevyzerá ako žart." Povedala Arthy a pozrela na mňa. Vtedy zaklopala na dvere našej izby mama. Nič sme nepovedali a ona vedela že môže vojsť aj tak. ,,Je tu otec." Povedala a bála sa ako zareagujeme. Znova nás nechala osamote. Zase sme na seba pozreli. Vlastne vždy. Naše rozhodnutia boli vždy spoločné.
,,Pripravená?" Spýtala som sa a nebolo mi všetko jedno.
,,Áno." Povedala Arth takmer bez dychu.
,,Ja tiež nie. Ale tento krát to už nevyzerá ako žart." Povedala Arthy a pozrela na mňa. Vtedy zaklopala na dvere našej izby mama. Nič sme nepovedali a ona vedela že môže vojsť aj tak. ,,Je tu otec." Povedala a bála sa ako zareagujeme. Znova nás nechala osamote. Zase sme na seba pozreli. Vlastne vždy. Naše rozhodnutia boli vždy spoločné.
,,Pripravená?" Spýtala som sa a nebolo mi všetko jedno.
,,Áno." Povedala Arth takmer bez dychu.
all
(Arwen, 16. 12. 2007 14:56)