Kapitola 2. Stretnutie
15. 12. 2007
Vošli sme spolu do obývačky. Bola som nervózna. Videla som na Arwen že ona je tiež. Dalo sa povedať že sa poznáme dokonale. Obzrela som sa po obývačke. Hneď mi padol do očí. Stál tam vysoký muž. Podišli sme bližšie a ona sa na nás usmial. Všimla som si že má také pehy ako my dve. ,,Takže ich máme po ňom." Pomyslela som si.
,,Ehm, ja som váš otec, ale to už asi viete." Povedal a zdalo sa že nie len mne sa zdá táto situácia trápna.
,,Áno vieme. Ja som Arwen a toto je Arthámiel. Ale mal by si vedieť aspoň to." Povedala moja sestra a mračila sa naňho. Všimla som si že sa rozhodla pre útok. Na ,,otcovi" boli vidno že ho to zaskočilo, ale rozhodol sa to ignorovať.
,,Jasné že viem." Povedal a snažil sa a napätú situáciu nejako upokojiť. No my sme boli ešte stále v šoku. O tom že je to náš otec niet pochýb. Ale chcela som vedieť PREČO tu tých 11 rokov nebol. A PREČO sa tu teraz z ničoho nič zjavil. PREČO sa naňho mama nehnevá? Veď v škole sme museli vymýšlať divné historky o tom čo sa stalo s naším otcom a kde je. Moje myšlienky vtedy prerušil.
,,Takže. Je to zložité a dúfam že nie ste natoľko nahnevané aby ste ma nevypočuli.Tak si sadnite a počúvajte." Povedal a my sme si sadli, neviem presne prečo ale poslúchli sme. No ja som vedela že to neprebehne tak hladko. Dobre som poznala Arwen a seba. Určite vybuchneme. To musela vedieť aj mama. Tá dobiesla každému čaj a sadla si. Chvíľu bolo ticho. Potom otec konečne prehovoril.
,,Volám sa Patrick Lúns Strénse. Chcem si nahradiť všetko čo som zmeškal a..." Nedopovedal lebo ja som ho prerušila nahnevaným hlasom: ,,Ale PREČO? Prečo nám to teraz hovoríš? Kde si bol doteraz?!" Mama sa pozrela na mňa. Vedela že to príde a tak si len miešala čaj. Na Arwen bolo vidno že ju rovnako naštvali tie napudrované rečičky ako aj mňa.
,,To sa vám práve snažím vysvetliť." Povedal pokojne. Musel vedieť že sme tvrdohlavé ak mu o nás mama hovorila. Obe sme zaťato mlčali.
,,Začnem tým že odteraz už nebudete Stuartové, ale budete používať vaše pravé meno a to je Lúns Strénse."
My sme nechápavo hľadeli. Pravé meno? A aké potom bolo to pod ktorým sme vystupovali 11 rokov? Tieto otázky a ešte kopa ďalších nám hmírilo hlavou.
,,Určite sa pýtate prečo. Je to preto, lebo ste mali falošné meno.Vaše pravé meno je -ako som už povedal- Lúns Strénse.
,,Ale prečo? Čože?" Pýtali sme sa jedna cez druhú. Otec to odignoroval a rozprával ďalej. ,,Druhá a najdôležitejšia vec. Ste čarodejnice.
,,ČOOOO??!" Povedali sme naraz.
,,Č- čo?" Arwen sa pozerala na mamu. Ona len prikývla. Prikývla!! To znamená že to musela vedieť a nič nám nepovedala!
,,Čo sa nám tu snažíte natárať?? Už nemáme päť!" Rozčuľovala som sa.
,,Nikdy sa vám nestalo nič neobyčajné?" To povedala mama a my dve sme sa na ňu dívali s vyvalenými očami. A ja som si spomenula na všetky tie divné veci, ktoré sa nám stávali. Vždy keď nás nejaký spolužiak alebo spolužiačka naštvali, vlastne ktokoľvek, tak sa im to vypomstilo. Bývali to čudné veci a my sme si na to postupom času zvykli. Teraz to dávalo trošku zmysel. Ale aj tak to bolo neuveritelné.
,,Hej, ale.. To sa môže stať hocikomu." Povedala Arwen a ja som vedela že rozmýšla presne nad tým istým ako aj ja.
,,Nie, Nemôže." Opravil ju otec.
,,Ehm, ja som váš otec, ale to už asi viete." Povedal a zdalo sa že nie len mne sa zdá táto situácia trápna.
,,Áno vieme. Ja som Arwen a toto je Arthámiel. Ale mal by si vedieť aspoň to." Povedala moja sestra a mračila sa naňho. Všimla som si že sa rozhodla pre útok. Na ,,otcovi" boli vidno že ho to zaskočilo, ale rozhodol sa to ignorovať.
,,Jasné že viem." Povedal a snažil sa a napätú situáciu nejako upokojiť. No my sme boli ešte stále v šoku. O tom že je to náš otec niet pochýb. Ale chcela som vedieť PREČO tu tých 11 rokov nebol. A PREČO sa tu teraz z ničoho nič zjavil. PREČO sa naňho mama nehnevá? Veď v škole sme museli vymýšlať divné historky o tom čo sa stalo s naším otcom a kde je. Moje myšlienky vtedy prerušil.
,,Takže. Je to zložité a dúfam že nie ste natoľko nahnevané aby ste ma nevypočuli.Tak si sadnite a počúvajte." Povedal a my sme si sadli, neviem presne prečo ale poslúchli sme. No ja som vedela že to neprebehne tak hladko. Dobre som poznala Arwen a seba. Určite vybuchneme. To musela vedieť aj mama. Tá dobiesla každému čaj a sadla si. Chvíľu bolo ticho. Potom otec konečne prehovoril.
,,Volám sa Patrick Lúns Strénse. Chcem si nahradiť všetko čo som zmeškal a..." Nedopovedal lebo ja som ho prerušila nahnevaným hlasom: ,,Ale PREČO? Prečo nám to teraz hovoríš? Kde si bol doteraz?!" Mama sa pozrela na mňa. Vedela že to príde a tak si len miešala čaj. Na Arwen bolo vidno že ju rovnako naštvali tie napudrované rečičky ako aj mňa.
,,To sa vám práve snažím vysvetliť." Povedal pokojne. Musel vedieť že sme tvrdohlavé ak mu o nás mama hovorila. Obe sme zaťato mlčali.
,,Začnem tým že odteraz už nebudete Stuartové, ale budete používať vaše pravé meno a to je Lúns Strénse."
My sme nechápavo hľadeli. Pravé meno? A aké potom bolo to pod ktorým sme vystupovali 11 rokov? Tieto otázky a ešte kopa ďalších nám hmírilo hlavou.
,,Určite sa pýtate prečo. Je to preto, lebo ste mali falošné meno.Vaše pravé meno je -ako som už povedal- Lúns Strénse.
,,Ale prečo? Čože?" Pýtali sme sa jedna cez druhú. Otec to odignoroval a rozprával ďalej. ,,Druhá a najdôležitejšia vec. Ste čarodejnice.
,,ČOOOO??!" Povedali sme naraz.
,,Č- čo?" Arwen sa pozerala na mamu. Ona len prikývla. Prikývla!! To znamená že to musela vedieť a nič nám nepovedala!
,,Čo sa nám tu snažíte natárať?? Už nemáme päť!" Rozčuľovala som sa.
,,Nikdy sa vám nestalo nič neobyčajné?" To povedala mama a my dve sme sa na ňu dívali s vyvalenými očami. A ja som si spomenula na všetky tie divné veci, ktoré sa nám stávali. Vždy keď nás nejaký spolužiak alebo spolužiačka naštvali, vlastne ktokoľvek, tak sa im to vypomstilo. Bývali to čudné veci a my sme si na to postupom času zvykli. Teraz to dávalo trošku zmysel. Ale aj tak to bolo neuveritelné.
,,Hej, ale.. To sa môže stať hocikomu." Povedala Arwen a ja som vedela že rozmýšla presne nad tým istým ako aj ja.
,,Nie, Nemôže." Opravil ju otec.
DPC
(Shadow942, 18. 12. 2007 20:50)